Čo si myslím...alebo čo si myslia (môžu myslieť) druhí?

Autor: Ján Jakobej | 31.8.2013 o 22:19 | (upravené 1.9.2013 o 13:27) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  130x

Všetkých čítajúcich prvom rade srdečne vítam pri čítaní môjho prvého článku. Musím sa hneď v úvode priznať, dlho mi behala hlavou pri čítaní rôznych článkov a predovšetkým blogov myšlienka, či sa pridať do sveta blogovania a vyjadrovania svojich slobodných myšlienok šíremu svetu (najmä tomu slovenskému, keďže je predpoklad, že ľudia nerozumejúci slovenčine si ťažko budú študovať práve môj blog :-) - ale budiž, jeden nikdy nevie). Zámerne píšem slovenskému, keďže pustiť sa do niečoho, čo nerobí až tak veľa ľudí  na tomto malom kúsku rodnej hrudy (nech je to hocičo, čo nerobí  aspoň 90 ľudí zo 100) a obzvlášť v priestorovo nie veľkom komplexe budov zvanom mesto alebo dedina, je považované u ľudí rôzne  - dodatkov by bolo viac, zámerne nechám každého, nech si doplní to svoje :)

What others thinkWhat others thinkzdroj: http://www.mattloveswriting.com/

Čím to len bude? Možno tým, že danú činnosť (vec) množstvo ľudí nerobí  z rôznych dôvodov alebo sa ani nechystá robiť (tiež pre rôzne dôvody). Jedným z hlavných dôvodov by som určite spomenul každému známy strach (nech je akýkoľvek, z čohokoľvek, kohokoľvek), strach z niečoho nového, strach čo povedia ostatní okolo.  Či si to pripustíme alebo nie, okolité prostredie človeka, v ktorom sa bežne pohybuje a zdržiava, človeka do určitej (a pre niekoho dosť podstatnej) formy ovplyvňuje v jeho konaní (tiež sa to dá povedať aj o jeho uvažovaní, názoroch... a pod.). Nech má človek akúkoľvek dobrú výchovu, keď sa bude exponovať (rozumej vystavovať) dlhodobo prvkom, názorom a situáciám nekorešpondujúcich s prvkami jeho výchovy, do určitej (alebo podstatnej) miery ho to ovplyvní (resp. môže ovplyvniť). Nechcem sa hrať na psychológa alebo „poúčateľa“ (možno nový výraz v slovenčine :-) ), avšak podľa mňa na tom veľa pravdy je.

Aby som sa vrátil k podstate myšlienky, faktor hocijakého strachu môže človeka brzdiť do ďalších činností a urobení nových krokov. Práve strach z myšlienok a názorov druhých ľudí, podceňovanie, výsmech môžu byť sprievodnými činnosťami pre nezačatie nových činností. Chvalabohu to nie je až tak môj prípad a rozhodnutie v novej veci (napr.  založiť si blog) po dlhom zvažovaní  aj napriek nepodloženým pochybnostiam a  predstave, čo si pomyslia o článkoch druhí, zvíťazilo.
Keďže všeobecne tiež  v komunikácii a pri debatách na rôzne témy s rôznymi ľuďmi sa človek stretáva veľakrát či už so súhlasmi, nesúhlasmi, negáciou, svojimi verziami právd, poloprávd, neprávd, JPP (jedna pani povedala), je na konkrétnom človeku, čo si z každej komunikácie ako výsledok/ponaučenie zoberie (a hlavne od koho si danú myšlienku zoberie) a či ho to v zárodku myšlienok (na niečo nové) stopne, viac začne premýšľať alebo ho to posunie vpred k realizácii (rozhodnutie „začať konať“). Konať vo veciach a činnostiach, ktoré sa mu pozdávajú, bavia ho, ktoré ho priťahujú, a to aj napriek napr. odlišnému väčšinovému názoru a prístupu okolia. Je to o akomsi niekedy fiktívnom strachu v nás samých (nepodloženému strachu), v zlome v samom sebe, v odvahe, v zobratí osudu do vlastných rúk...  Ľudia myslia. Premýšľajú. Uvažujú. Každý si niečo myslí. Nedá sa zabezpečiť, aby si každý myslel to isté, čo si myslíme my sami. Taktiež sa nedá zabezpečiť, aby sme si mali myslieť presne to, čo si myslí niekto iný. Napokon, o tom je rôznorodosť a pestrosť komunikácie medzi ľuďmi. Ak sa pre niečo rozhodneme, je dobré síce počúvať názory okolia, názory ľudí z rôznych uhlov pohľadu (aj tých zlých), avšak netreba sa im úplne poddať a slepo im hneď veriť (radšej si informácie, fakty a názory treba overiť z viacerých podľa možnosti čo najdôveryhodnejších zdrojov) a až tak sa rozhodnúť vyštartovať (hoc aj po určitom čase), alebo zostať.

Sám sa snažím riadiť mottom: „Vypočuj si druhých, ale riaď sa sám sebou.“ Vypočujem si druhých, popremýšľam nad vecami a v konečnom dôsledku to urobím tak, ako to cítim a vidím sám. O tom je aj následná vonkajšia zodpovednosť a vnútorný pocit zodpovednosti. Myšlienky v štýle „čo si myslím a čo si myslia (môžu myslieť) druhí“ mám síce napamäti, avšak snažím sa neupriamovať pozornosť priveľmi na ne. I keď sa môže pre niekoho zdať krok založiť si napr. blog banalita, pre niekoho to banalita nemusí byť ani z diaľky. Tým nechcem povedať, že som mal strach. Možno miestami len rôzne myšlienky. Nepoddal som sa im.

Myslím si, že pomyselné kroky – potlačiť nepodložený strach,  ísť svojou cestou a rozhodnutie začať – som v tejto veci úspešne urobil.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?