Čím to len bude? Možno tým, že danú činnosť (vec) množstvo ľudí nerobí z rôznych dôvodov alebo sa ani nechystá robiť (tiež pre rôzne dôvody). Jedným z hlavných dôvodov by som určite spomenul každému známy strach (nech je akýkoľvek, z čohokoľvek, kohokoľvek), strach z niečoho nového, strach čo povedia ostatní okolo. Či si to pripustíme alebo nie, okolité prostredie človeka, v ktorom sa bežne pohybuje a zdržiava, človeka do určitej (a pre niekoho dosť podstatnej) formy ovplyvňuje v jeho konaní (tiež sa to dá povedať aj o jeho uvažovaní, názoroch... a pod.). Nech má človek akúkoľvek dobrú výchovu, keď sa bude exponovať (rozumej vystavovať) dlhodobo prvkom, názorom a situáciám nekorešpondujúcich s prvkami jeho výchovy, do určitej (alebo podstatnej) miery ho to ovplyvní (resp. môže ovplyvniť). Nechcem sa hrať na psychológa alebo „poúčateľa“ (možno nový výraz v slovenčine :-) ), avšak podľa mňa na tom veľa pravdy je.
Aby som sa vrátil k podstate myšlienky, faktor hocijakého strachu môže človeka brzdiť do ďalších činností a urobení nových krokov. Práve strach z myšlienok a názorov druhých ľudí, podceňovanie, výsmech môžu byť sprievodnými činnosťami pre nezačatie nových činností. Chvalabohu to nie je až tak môj prípad a rozhodnutie v novej veci (napr. založiť si blog) po dlhom zvažovaní aj napriek nepodloženým pochybnostiam a predstave, čo si pomyslia o článkoch druhí, zvíťazilo.
Keďže všeobecne tiež v komunikácii a pri debatách na rôzne témy s rôznymi ľuďmi sa človek stretáva veľakrát či už so súhlasmi, nesúhlasmi, negáciou, svojimi verziami právd, poloprávd, neprávd, JPP (jedna pani povedala), je na konkrétnom človeku, čo si z každej komunikácie ako výsledok/ponaučenie zoberie (a hlavne od koho si danú myšlienku zoberie) a či ho to v zárodku myšlienok (na niečo nové) stopne, viac začne premýšľať alebo ho to posunie vpred k realizácii (rozhodnutie „začať konať“). Konať vo veciach a činnostiach, ktoré sa mu pozdávajú, bavia ho, ktoré ho priťahujú, a to aj napriek napr. odlišnému väčšinovému názoru a prístupu okolia. Je to o akomsi niekedy fiktívnom strachu v nás samých (nepodloženému strachu), v zlome v samom sebe, v odvahe, v zobratí osudu do vlastných rúk... Ľudia myslia. Premýšľajú. Uvažujú. Každý si niečo myslí. Nedá sa zabezpečiť, aby si každý myslel to isté, čo si myslíme my sami. Taktiež sa nedá zabezpečiť, aby sme si mali myslieť presne to, čo si myslí niekto iný. Napokon, o tom je rôznorodosť a pestrosť komunikácie medzi ľuďmi. Ak sa pre niečo rozhodneme, je dobré síce počúvať názory okolia, názory ľudí z rôznych uhlov pohľadu (aj tých zlých), avšak netreba sa im úplne poddať a slepo im hneď veriť (radšej si informácie, fakty a názory treba overiť z viacerých podľa možnosti čo najdôveryhodnejších zdrojov) a až tak sa rozhodnúť vyštartovať (hoc aj po určitom čase), alebo zostať.
Sám sa snažím riadiť mottom: „Vypočuj si druhých, ale riaď sa sám sebou.“ Vypočujem si druhých, popremýšľam nad vecami a v konečnom dôsledku to urobím tak, ako to cítim a vidím sám. O tom je aj následná vonkajšia zodpovednosť a vnútorný pocit zodpovednosti. Myšlienky v štýle „čo si myslím a čo si myslia (môžu myslieť) druhí“ mám síce napamäti, avšak snažím sa neupriamovať pozornosť priveľmi na ne. I keď sa môže pre niekoho zdať krok založiť si napr. blog banalita, pre niekoho to banalita nemusí byť ani z diaľky. Tým nechcem povedať, že som mal strach. Možno miestami len rôzne myšlienky. Nepoddal som sa im.
Myslím si, že pomyselné kroky – potlačiť nepodložený strach, ísť svojou cestou a rozhodnutie začať – som v tejto veci úspešne urobil.
